MAROKO 2009          

Dej tohto príbehu sa začal písať vo februári roku 2009,keď spoločne s Braňom som sa vydal na náš Eurotrip do Španielska a Portugalska. Vďaka súčasným možnostiam a cenám leteniek sme sa rozhodli, že trochu precestujeme krajiny, ktoré nám to umožnia. Začali sme špekulovať, kam sa po tomto peknom výlete vybrať. Hodiny strávené surfovaním po nete, stovky navštívených stránok, dohadovania sa, nespočetné množstvo prečítaných riadkov o jednotlivých destináciách a naša túžba stáť na inom kontinente, nám ukazovali a predurčovali našu najbližšiu cestu.

Bolo rozhodnuté! Afrika! Maroko!

Začali sme sa touto otázkou vážnejšie zaoberať. Bolo jasné, že jeden človek to sám nezvládne. Nebolo to ako ísť do Londýna či Milána, kde vlastne naše spoločné cestovateľské kroky začali. Tak sa úlohy rozdelili.

Ja som dostal za úlohu, keďže som maniak na vyhľadávanie leteniek, nájsť cenovo najprijateľnejšiu možnú leteckú dopravu do Maroka. Aj napriek tomu, že sa Braňo snažil tiež o nejaké letenky, nakoniec vyhrala moja verzia. A opäť nízko nákladová letecká spoločnosť.  ( Už by sme mali mať aj nejaké zľavy ) J

Nemali sme v úmysle len prísť do Maroka, vyvaliť sa niekde k moru a vegetiť. Zabralo to veľmi veľa času, ale po asi dvoch mesiacov preklikávania sa po nete, sa mi podarilo nájsť super lety . Niekto by si povedal, že blázni, letieť z Bratislavy do Frankfurtu a odtiaľ do Fezu. A potom cestou späť z Marrakechu, sa zastaviť na pár hodín na letisku v Barcelone, odtiaľ letieť do Milána a konečne už sladká Bratislava. No,  my sme už  toho preskákali veľa na našom poslednom tripe. Takáto maličkosť ako je stráviť niekoľko hodín na letisku, najlepšie v opojení piva, nás už neprekvapí. ( niektorí spolucestujúci z nášho novembrového letu z Milána by vedeli rozprávať J.) Tak ,ale čo by ste neurobili, keď vás všetky letenky vyjdú na smiešnych 56€. Len ich okamžite  rezervovať.

Keď sa do takejto krajiny zrazu dostanete, chcete všetko vidieť, veľa zažiť, čo to ochutnať z ich jedálnička a hlavne zažiť kopec dobrodružstva a aj srandy. Chceli sme preto využiť aj vnútroštátnu dopravu ako autobusy a vlaky. Nech si užijeme aj domorodcov. Už sme si v duchu predstavovali pri pomyslení na Maroko ako visíme niekde na autobuse, držíme sa zubami-nechtami kadejakých možných častí autobusu, nad hlavami 2 tony batožiny našich tiež spolucestujúcich…skoro ako vo filmoch z Afriky. No o túto atrakciu asi prídeme, keďže v Maroku sú vlaky a aj autobusy na vyššej úrovni ako na Slovensku. Tak , ale nechajme sa radšej prekvapiť. Možno sa predsa len niekde na nárazníku odvezieme.

K nášmu terajšiemu tripu sme ešte pribrali troch chalanov. Klišto, Igor a Pišta. Držiac sa známeho pravidla : Čím väčšia partia, tým viac zábavy, začalo sa veľké organizovanie. Samozrejme, že bez posedenia pri pive sa nič nemôže organizovať. Prvé kolo sme spravili v Slovak Pube. Pivo bolo dobré, ale moc sme toho nevyriešili. Preto sme nakúpili mapu, sprievodcu a zapli net. Bolo treba pripraviť aj program tohto nášho tripu. Na túto úlohu sa podujal Braňo. Vcelku ho to chytilo a nachystal nám riadne zdolávanie ľudských možností. Po výletoch vo Feze, Marrakechi a leňošení pri oceáne v Agadire, si na nás nachystal výstup na najvyšší vrch severnej Afriky – Jebel Toubkal, vysoký 4167m. Tak, už sa teším ako ho budeme za túto túru všetci preklínať.

Podľa hesla : „Všetko je na webe“, sme začali hľadať nejaké seriózne ubytovanie, nakoľko nevieme, čo nás tam bude čakať. A poviem úprimne, na záchody, kde robím veľkú potrebu po stojačky a umývam si zadnicu vodou z kýblika moc chuť nemám.

Vo Feze sme našli vcelku pekný hotel Splendid. Uvidíme, ako ho zhodnotíme po príchode  J. Cenovo je veľmi zaujímavý. Na osobu aj s raňajkami to vychádza cca.14€ / noc. Tak som fakt zvedavý, čo nás tam bude čakať. Po dvoch dňoch túlania sa po starobylom Feze hodláme nasadnúť na vlak a odviezť sa do 400km vzdialeného Marrakechu, ubytujeme sa v Hostely Riad 34. Tu od nás budú chcieť  „až „ 20€ / noc.  Znova sa potúlame po Medine, čo je Stará časť mesta. Ochutnáme domácu stravu, vyskúšame domáce zvyky a o dva dni nás už bude čakať spomínaná túra na náš vrchol. Ale všetci sa už na túto časť cesty veľmi tešíme. Teda, asi až na jedného člena našej  cesty – Roba, alias  Klišťa. Má trocha kíl navyše, ale všetci veríme, že to zvládne. A ak nie, tak ho zhodíme zo skaly, ako sme mu všetci povedali. Načo ťahať zo sebou ďalšiu záťaž :-).Pod vrcholom by nás mala čakať krásna Maročanka, v ešte krajšej chate, ktorá je vo výške cca 3200m.Tu chceme stráviť dva dni a samozrejme vystúpiť na vrchol. Potom nás už čaká len návrat do Marrakechu a chytiť slušný autobus do Agadiru. Tu nás bude vítať nejaký Sindbád v hoteli Sindbád…11€ za noc. Azda to nebude katastrofa. Čaká nás sladké nič nerobenie. Veď si určite aj zaslúžime.. No, ale ako nás poznám, určite sa niekam vyberieme ešte na túry, veď treba aj ťavy pozrieť.

Dnes je 2.mája  a my už pomaličky rátame dni do odchodu. Všetci sme nakúpili ruksaky, maximálne 50litrové a sme zvedaví ako sa nám do nich podarí všetko pobaliť. Nakoľko cestujeme len s príručnou batožinou, tak nám nič iné neostáva. Ale šetríme fúru času a aj peňazí.

Deň  „D“ bude 14.mája. Dúfam ,že náš odchod nič neskomplikuje. V súčasnosti po svete začala strašiť prasacia chrípka, ale my nakúpime proviantu, aby nemala ani trochu šance.

Tak si všetci zaprajeme :

                               ŠŤASTNÚ  CESTU  !!!!

a hurá do sveta.

14.05.2009

Nadišiel deň „D“. Deň nášho odchodu do vytúženého Maroka. Nikto nevedel ako tam bude, čo nás čaká, ale všetci sme sa tešili. V noci sme si pobalili 10kg batohy a popritom sme sa snažili dodržiavať správne rozmery ( 55x40x20). Myslím, že sa to aj niekomu podarilo, no mne určite nie. V duchu som dúfal, že nás problémy nikde s týmto nestretnú. I keď pri našom poslednom výlete v Španielsku pri lete z Madridu na Mallorcu mali tú snahu premeriavať batožinu. Ráno som ešte išiel do práce, veď na čo míňať deň dovolenky.  Čakal som už lehárko, ale sa to zvrtlo  a v práci bol divoký stres. Ešte som si aj zabudol okuliare, musel som si bežať po ne domov. Cestou som kúpil  4GBite kartu do foťáku a už som sa tváril dovolenkovo. Dali sme  obed v bufete s ostatnými cestovateľmi ( Igor , Pišta )  a hurá na letisko. Tu sme sa zvítali s Robom a Braňom. Letelo nám to o 13.05 z Bratislavy do Frankfurtu. Igor ako benjamínok našej výpravy mal trocha obavy, letel prvý krát, ale v pohode to zvládol. Okolo 14.30 sme pristáli vo Frankfurte. Hneď sme sa zamerali na Duty Free Shop, chceli sme si vziať so sebou nejaký proviant proti žalúdočným ťažkostiam.. Nakúpili sme každý 0,5 l fľaše po 10€ vodky, whisky…Išli sme už na check-in, keď  tu na nás vytiahli váženie batožín. Na to šťastie sme sa všetci poctivo zmestili do 10kg, lebo z toho 150kg nemeckého černocha išla hrôza a neviem ako by sme to riešili. Asi by sme mu všetci darovali kus nášho oblečenia. Určite by mu padlo J. Po tomto náročnom a veľmi dôležitom nákupe sme posadali do

odbavovacej haly, kde sme sa po prvýkrát stretli s marokáncami letiacimi do svojej krajiny. Už vtedy sme tušili, že sa nám bude v Maroku páčiť.

Let prebehol úplne v pohode a pristáli sme v cieli našej prvej zástavky, vo Féze. Pri vystupovaní z lietadla nás trocha prekvapilo chladnejšie počasie , ale to sa v ďalších dňoch výrazne polepšilo. Na letisku nás čakal riadny chaos. Že by Afrika? Odstáli sme si asi hodinku v rade a do pasu nám pribudlo číslo, ktoré s nami putovalo po celom Maroku. Dozvedeli sme sa, že je to kvôli našej bezpečnosti, aby vedeli zistiť, kde sa pohybujeme. Ak by sme sa náhodou stratili. Proste kontrola musí byť. Po tomto odbavení sme boli vpustení do zeme Alaha. Vymenili sme naše tvrdé Euro za marocké Dirhami v kurze 10,96 za 1€. Vcelku dobrý kurz a tento bol aj v ostatných častiach Maroka. Aspoň sme nemuseli špekulovať. Naše prvé dojednávanie ceny za taxi z letiska do mesta nebolo moc úspešné. Určite sme zaplatili viac ako sa bežne platí. Z letiska k hotelu Splendid, kde sme boli ubytovaní vypýtal 150DHS. Ale do jeho rozheganého Mercedesu, ktorý určite poznal veľmi dávne časy, sme sa natlačili piati. Cesta taxíkom to bol dokonalý zážitok. Chlapík si to valil okolo 80-ky. Vytruboval, aby mu všetci uhli. Vtedy sme si mysleli, aký „ šarkan“. S pribúdajúcim časom v Maroku sme zistili, že tento štýl zábavy tunajších šoférov je na každodennom poriadku.  Šťastne nás doviezol do hotela a išli sme sa prvýkrát ubytovať. Vyskúšali sme naše znalosti angličtiny, vcelku sme boli milo prekvapení ako si dobre rozumieme. Vypísali požadované formuláre a už sme si aj vykračovali do našich izieb. Nevedeli sme čo nás čaká, veď izba za 18€ na noc aj s raňajkami.“ Azda tam budú normálne toalety „ sme dúfali. Boli sme milo prekvapení. Izby boli vkusne a vcelku komfortne zariadené. Vybalili sme a zašli do hotelového baru aspoň na jedno pivko. V tejto krajine je alkohol obmedzený, tak sme boli zvedaví, či tu s ním nebude problém. Problém nebol, iba s cenou. 2,5dcl pivko, fľaškové, stálo 15DHS. Trochu veľa, tak sme skončili pri jednom a rozhodovali sa, či ísť do postelí alebo sa prejsť do večerného Fézu.

Vyhrala prechádzka. Prešli sme sa večernými uličkami, obzreli ponuku obchodníkov. Igor s Pištom vyskúšali nejakú, nie moc vábne vyzerajúcu, obloženú bagetu za 6 DHS. Nakukli sme asi na najväčšiu ulicu vo Féze – Hasana V. a pomaly sme sa blížili späť k hotelu. Naše prvé stretnutie s marockým ľudom dopadlo príjemne. Féz na nás od prvého momentu pôsobil veľmi ukľudňujúco. Obchodníci si predávali svoj tovar, nijako zbytočne nás nepresviedčali o kúpe. Proste kľud. V tejto nálade sme dorazili do hotela, dali niečo z nášho proviantu na dobrú noc, zaľahli a snívali o našich ďalších zážitkoch, ktoré na nás čakajú.

15.05.2009

Naše prvé ráno v Maroku, menovite vo Féze. Fez patrí k najvýznamnejším marockým mestám. K najväčším lákadlám patrí stredoveká medina Fés el-Báli, vďaka ktorej sem prúdia ľudia z celého sveta. Jej 9000 uličiek pôsobí ako dokonalý labyrint, ktorý skrýva množstvo zaujímavých vecí. Práve tu sa totiž môže človek stretnúť s už skoro zabudnutým remeslom ručného farbenia kože. Neďaleko starého mesta stojí krásne zdobený kráľovský palác.

Budíček sme si dali na 7.00 hod, no ešte stále tápame, koľko je vlastne hodín. Čítali sme v sprievodcovi, že by čas mal byť posunutý o dve hodiny späť oproti SEČ, ale na letenkách sme mali napísaný čas doletu mínus jedna hodina. No po prílete sme na letisku objavili hodiny, kde bol čas posunutý až o dve hodiny. Boli sme z toho trochu vyjavení , ale nikam sme sa neponáhľali, tak sme tomu nevenovali až takú pozornosť. I taxikár mal úplne iný čas. Tento problém sme vyriešili pred raňajkami, keď sme sa konečne zhodli na mínus dvoch hodinách oproti SEČ. Recepčný v hotely nám s tým výrazne pomohol. Po vyriešení tohto zanedbateľného problému sme sa mohli do sýta oddávať raňajkám, na ktoré sme sa už všetci tešili a v duchu očakávali, čím nás prekvapia. Nepodarilo sa. Dostali sme klasické kontinentálne raňajky, k tomu nejakú palacinku, ale najedli sme sa a to bolo hlavné. Spoločne sme sa zamysleli nad ďalším programom a ako japonskí turisti s fotoaparátom na hrudi sme vyrazili navštíviť Medinu( Staré Mesto).

Na to, že v tejto krajine nie sú zrážky na každodennom poriadku, všade bolo veľa stromov, kvetov, všetko hralo stovkami farieb. Zdalo sa nám až čudné aký sme zaujímaví pre tunajších ľudí. Keďže sme boli piati chalani, všimli sme si to najmä pri nežnejšom pohlaví.

Dievčatá sa na nás pousmievali, zdravili nás krásnym „Bonjour“. Cítili sme sa ako v siedmom nebi. Takto som spoznal aj Hanane, s ktorou som sa dal do reči na ulici. Musel som potrénovať nemčinu, ale tak ,čo by človek nespravil, keď stretne peknú ženu. Veľmi rád sa stretávam s domorodcami a komunikujem s nimi o všetkom možnom, ak mi to moje znalosti cudzích jazykov dovoľujú. Dohodol som si s ňou stretnutie na poobedie u McDonalda, čo bol jediný oporný objekt, ktorý som si po ceste zapamätal a utekal za ostatnými, lebo tí sa už míľovými krokmi blížili k bráne do kráľovského palácu.

Spravili sme si tu zopár fotiek so strážcami a išli nakuknúť do Mediny , dúfajúc, že sa nestratíme.

Uličky tu boli naozaj úzke. Z každej strany na nás číhali obchodíky so všakovakým tovarom.   My sme sa ale viac zamerali na fotenie a to hlavne domorodcov, i keď to nemajú radi. Tak, ale zopár fotiek sa nám i tak podarilo spraviť.  Vysmädnutí sme už hľadali reštauráciu, kde by sme mohli vyskúšať toľko ospevovaný berberský čaj či „marockú whiskey“. (Oba tieto nápoje sú čaje a to ešte aj bez alkoholu.) Vstúpili sme do reštaurácie, kde nás hneď vo dverách vítal jej majiteľ- Ahmed. Asi tušil, že prišli bohatí turisti…….Asi sa tiež rád zakecáva, lebo  sa začal hneď vypytovať odkiaľ sme, na ako dlho sme vo Féze a už nám aj chystal program.

Ponúkol nám možnosť zažiť niečo originálne. Ísť sa vymasírovať do marockých kúpeľov. Ja som síce už na poobedie program mal, ale chalani nad tým vážne uvažovali. Nakoniec z toho ale zišlo. V zadných priestoroch reštaurácie bol malý obchodík so suvenírmi a v ňom predávala sympatická dievčina.  Bola tiež veľmi milá a i napriek tomu, že sme jej veľký kšeft neurobili porozprávala nám toho veľa z histórie.

Ja som si hlavne zapamätal príbeh o tetovaní berberských žien. Slobodná žena si na čelo nad nos dá vytetovať znak na znamenie, že hľadá muža. Po vydaji si dá znova vytetovať znak, ale teraz na bradu s tým, že už je zadaná. No nebolo by to oveľa jednoduchšie , keby sa toto pravidlo používalo aj v dnešnej dobe? Síce je to už dávna história, teraz sa s tým už asi nestretnete. Možno fakt len na vzdialenom vidieku. Po dlhšom občerstvení a hlavne zarozprávaní, sme sa znova vybrali do uličiek starobylej Mediny. Tento krát sme zvolili inú cestu. Tých uličiek na výber tu máte nepredstaviteľné množstvo. Tak sa nám podarilo aj zablúdiť. Ale tu to nie je žiadna hanba a domáci na to aj spoliehajú. Ujal sa nás jeden mladík, nebolo nám síce všetko jedno, keď nás vodil cez malé a špinavé uličky, no nakoniec sme sa predsa len dostali von a aj s celou kožou. Vypýtal si nejaké  drobné ( nebol náročný, stačilo mu nejakých 7-8 DHS ) a my sme boli radi, že sme von. Chalani po tom blúdení dostali hlad , tak sa znova vrátili do reštaurácie k Ahmedovi a jeho milej kamarátke. Ja som sa už pozeral častejšie na hodiny, lebo na 15.00 som bol dohodnutý s Hananne. Vzal som si Braňa so sebou a vybrali sme sa na púť do McDonalda. Cestou sme sa stavili na kebab  a 0,5l Colu za 25 DHS. Veľmi mi to nechutilo, asi tie ich korenené jedlá nebudú presne to, po čom túžim. Nazreli sme na železničnú stanicu, museli sme obzrieť, kedy nám ide nasledujúci deň vlak do Marrakechu, našej ďalšej výletnej zastávky. Dorazili sme do McDonalda a čakali , či sa naše stretnutie uskutoční. Už som tomu nedával ani nejakú vážnosť, keď sa zjavila Hananne a následne aj ostatné dievčatá. Keď som zbadal tie štyri krásky aj som ľutoval, že som ostatných nezavolal s nami. Predstavili sa nám :Hajar, Ghizlén, Hanane a  Simao. Všetky študovali na tunajšej škole, niečo ako recepčné. Na vek sme sa nepýtali , ale tak náš odhad bol okolo 23-25. Komunikácia bola veľmi zaujímavá. Striedala sa nemčina, angličtina a aj slovenčinu sme do rozhovoru zapojili. Spoločne s Hanane a Ghizlén sme strávili zopár pekných hodín. Ešte aj teraz si napíšem s Hanane nejakú sms. Na večer sme sa rozhodli spoločne zájsť na vyhliadkový vláčik ( 20DHS na osobu ), kde sme sa náhodou stretli s ostatnými chalanmi. Dosť mi to vytýkali, že som ich nevzal so sebou. Asi mali aj pravdu, no nevedel som, že ich príde 5. Po kalorickej večeri, dali sme si zmrzlinový pohár s ovocím ( až za 12DHS ), sme sa s kočkami rozlúčili a vybrali sme sa ešte ku kráľovskej bráne urobiť nočné fotky. Dnes sme sa všetci veru riadne nachodili, ale myslím, že Féz ostane každému v pamäti ako jedno krásne a hlavne kľudom vyžarujúce mesto.

16.05.2009

Ďalšie krásne slnečné ráno. Dnes máme na pláne využiť domáce železnice a ísť do Marrakechu. Už včera nás domorodci upozorňovali, že Marrakech je skôr Arnacash.( zlato a cash…….všetci vždy niečo očakávajú za svoju službu ).Tak to teda vyrazíme vyzistiť. Po raňajkách, ako obyčajne skvelých, sme vyrazili na železničnú stanicu. Keďže sme tam deň predtým boli pozrieť, vyhli sme sa blúdeniu a v kľude sme si zakúpili lístky.  Rozhodli sme sa pre I. triedu za 276DHS, nakoľko v II. triede ( 180DHS ) boli kupéčka dosť jednoducho zariadené a tých 7 hodín sme si chceli aj trocha užiť. Odchádzalo nám to o 10.50, tak sme ešte trochu vegetili na stanici. Našli sme si to naše kupé a rozvalili sa. Cesta ubiehala veľmi rýchlo.  Nik si k nám neprisadol, až v Cassablance nabrala odvahu domáca, vcelku sympatická, no vedela len francúzsky, tak sme sa na seba len usmievali. Robo ju ponúkol slovenským koláčikom, domácim, neodmietla. Vlakom chodil aj človiečik s ponukou suchých obložených žemieľ so syrom, kde sa syr dosť schovával na skrývačku a potom aj kuracích. Ale, boli sme už hladní, tak sme vyskúšali aj túto ponuku, v cene síce nie moc lacnej 20-30DHS, ale  jesť niečo treba. Po siedmich hodinách vo vlaku sme šťastne dorazili do Marrakechu.  Tu nás čakalo asi 35 stupňov. Roztápali sme sa. Chytili sme taxík, zase mercedes a vyrazili sme do nášho hotela. Ja v polohe ležmo, aby sme sa všetci piati zmestili. Taxikár najprv hovoril „ sixteen „ no pri platení z toho bolo zrazu „ sixty „. Asi niečo na tom výraze „ Arnacash „ bude . Míňali sme veľké ulice s ešte väčšími stavbami a postupne sme sa dostávali do staršej časti mesta, pri Medine, nie moc príjemnej. Tu, pri otvorenej a krásne zapáchajúcej žumpe nám zastavil. Vystupujeme. Jemne sa rozhliadame, pohľady jedného na druhého sa opakujú. „Tak tu to bude drina“ : hovorí si každý z nás v duchu. Ako keby sme boli na Luníku IX. Ujíma sa nás domáci a vedie nás malými uličkami Mediny do nášho „ luxusného hotela „ .Doviedol nás až k dverám, otrčil dlaň a čakal. Dali sme mu zopár drobných. Pýtal si síce viac, ale tak nenatrafil na štedrých turistov. Vošli sme dovnútra. Priestory boli veľmi kultúrne, milé a čisté. Aj majiteľ hostela bol veľmi úslužný. Hneď nás ponúkol čajom. Išli sme si vopred pozrieť izby, s tým, že to asi vzdáme a pôjdeme inde. To prostredie vonku nás fakt odrádzalo. Mali sme pocit, že za každým rohom číha nejaký dobrák s basebalkou. Ale bol to len pocit. „ Ľudia tu žijú z turistov, tak si asi nič nedovolia“ : utešovali sme sa. V izbách bolo čo sme potrebovali, síce jednoduchšie zariadené, ale dalo sa. I keď v takých sprchách sme sa určite ešte nikto z nás nesprchoval. ( boli dosť zanedbané, ale funkčné). Ostali sme. Po skultúrnení sa sme sa vybrali do Mediny. Nemali sme to ďaleko J. Vedenia sa chopil Braňo, bol to omyl. Naštudoval si síce cestu z mapy, ale tú nevzal a po viacerých prejdených uličkách sme zablúdili. Rozčuľovali nás motorkári, ktorí v týchto tesných uličkách lietali na tých svojich mopedoch až neuveriteľné rýchlo. Mali sme to šťastie, že sme neskončili ako cyklista, ktorý po stretnutí s motorkárom letel opačnou stranou ako jeho bicykel. Začali sme byť už dosť nervózni. K tomu všetkému sa pridal už aj hlad. Na koniec sme predsa len za pomoci ostatných turistov dorazili na najznámejšie námestie, na ktorom sa každý deň až do neskorých večerných hodín koná trh.

Ja som hľadal, čo kde zjesť, lebo už som bol dosť nervózny. Chalani skúšali pomarančové džúsy za 3DHS/dcl. Našli sme si reštauráciu na terase. Ponúkali menu za 80DHS, no vďaka ich milej obsluhe a našej podráždenosti, sme im dosť razantne dali košom, teda aspoň ja a išli sme sa najesť do malej krčmičky v zapadnutej uličke.

Tu nás jej majiteľ div že nenosil na rukách. Každý sme minuli cca po 30DHS ( ja som mal polievku Harrira 4DHS a špagety, síce nič moc, ale za 22DHS, chalani vyskúšali domácu stravu Tajines, či Kus Kus, ale nadšení neboli). Hlavne, že sme už boli spokojnejší a v kľude sme sa mohli oddávať okukovaniu stánkov so suvenírmi, či občerstvením. Zhodou okolností sme tu stretli aj partiu CS výpravy, ktorej členovia mali tiež namierené na Toubkal a stretli sme ich už na letisku vo Frankfurte. Prehodili sme spolu zopár slov o dosial prežitých zážitkoch. Bolo už asi 21.hodín a prichádzala na nás už únava. Veď sme cestovali sedem hodín vlakom. Pokúsili sme sa o návrat do hotela. Bol to fakt len pokus. Asi po hodinovom blúdení sme sa opýtali jedného mladíka na bicykli na cestu. Bol veľmi milý, hneď zosadol a viedol nás k hotelu. Cestou nám ponúkol viagru, ale tak na čo by nám momentálne bola a my všetci sme predsa ešte plný sily. Zvládol to , priviedol nás k hotelu. Tu ako sme si už v Maroku zvykli, otrčil dlaň a čakal čo bude. Drobné sa mu málili a stále pýtal papierové, čo je minimálne 20DHS. Dosť sme sa pohádali, bol dosť neoblomný, tak mu musel Robo zavrieť dvere pred nosom. Ešte niečo vykrikoval spoza dverí, no potom to vzdal. Zisťujeme, že tu budeme mať asi dosť „ kamarátov“. Zaľahli sme , no stále v nás rezonoval neoblomný mladík, tak sme mu pri zaspávaní postupne vymýšľali  kadejaký osud. Pri týchto milých nápadoch sme postupne pospali a určite sa nám ešte o ňom dlho snívalo. Chudák, mal šťastie, že sme nemali voodoo bábiku.

17.5.2009

Hurá, prvú noc vo vezení máme za sebou. Aspoň taký pocit som mal ja, keď som sa zobudil. Asi preto, že žiadna z izieb nemala okno do ulíc Mediny, ale len na vnútorné priestory hotela. Kúpeľňa so záchodom bola oddelená len priečkou a spoluväzni ( Braňo a Robo ) chrápali ako o život. Ale za to, aspoň raňajky boli na úrovni, ako sme si už v Maroku zvykli. Vyšli sme si hore na terasu, ktorá bola na streche hotela a náš hotelier nám razom priniesol  pečivo, dva druhy lekváru, maslo, palacinku, džús a podľa výberu čaj alebo kávu. Spoločnosť nám robili bociani, ktorý mali svoje hniezdo na neďalekom komíne. Za 20€ celkom dobré, aj s trochou romantiky. No porovnávať to s hotelom Splendid vo Feze sa to nedalo. Hlavne to ubytovanie. Po raňajkách sme sa rozhodli, že si znova prejdeme trhovisko v Medine, tzv. Suk a potom pôjdeme na autobusovú stanicu pozrieť spoje do Imlilu, kam sme mali naplánované ísť na druhý deň ráno. Tento-krát  sme už neblúdili a Medina sa nám zdala oveľa kľudnejšia ako večer. Chalani obzerali ešte nejaké suveníry, ja som opodiaľ sledoval ako marokánci predvádzajú svoje umenie s kobrami a malými opičkami. Radšej sme ich ale nefotili, nakoľko potom boli dosť dotieraví pri pýtaní si peňazí.

Odchádzame z Mediny smerom k autobusovej stanici. Podľa autobusov, ktoré tam stávajú má názov Supratours. Autobusy sú na dobrej úrovni, každý vybavený klimatizáciou a vcelku luxusnými sedadlami. Budeme mať dôvod sa nimi odviezť, keď pôjdeme do Agadiru. Na teraz sa ale dozvedáme, že do Imlilu tieto busy nejazdia a máme skúsiť inú autobusovú stanicu pri Medine alebo radšej využiť služby taxíka. Pred cestou dávame obed na železničnej stanici vo veľmi peknej Pizzerii. Ja ochutnávam tuniakovú pizzu za 60DHS, Robo s Braňom sa nadchýnajú nad lasagnami v tej istej cene. Vonku pristupujeme k taxikárom a dohadujeme sa na cene za dopravu do Imlilu. Nakoniec sme to zjednali na 500DHS. Nie až tak veľa za cca.90km jazdu z Marrakecha. Podali sme si ruky na znak dohody, udali adresu hotela a verili, že tam ráno o 8.00 budú. To sme ale ešte netušili ako budeme dúfať, aby neboli.  Cestou k ďalšej autobusovej stanici sme objavili supermarket. Konečne. Už sme aj mysleli, že tu nič také nemajú. Bol oproti ďalšej autobusovej stanici. Nakúpili sme opalovák, ktorý sme už veľmi potrebovali, šiltovky – po 45DHS ( na trhu by sme zaplatili tri-krát viac ), 1,5 l vody za 2DHS, ktoré inde stáli 6-10DHS. Sú to rodení „obchodníci“ tí marokánci. No na tejto stanici sme tiež nepochodili so spojom lepšie, tak sme už začali viac uvažovať nad taxíkom.  Začal sa okolo nás obšmietať jeden nadháňač, ktorý vybavoval kšefty pre taxikárov. Ukecal nás a dohodli sme sa na 400DHS. Čas stretnutia sme dali na 7.30 ráno z dôvodu, že by sa nestretli oba nami objednané taxíky pred hotelom. Bolo by to asi veľmi zaujímavé a bez zaplatenia nejakého bakšišu by sme sa z toho s celou kožou asi ťažko dostali. Ale zatiaľ sme to neriešili. S nákupmi a s určitou spokojnosťou, že sme vybavili dopravu na nasledujúci deň sme sa vybrali do hotela.

Tento-krát konečne bez blúdenia, lebo v nohách sme už znova mali zopár kilometrov. Chalani  išli ešte večer do Mediny , nakúpiť nejaké suveníry, ochutnať z domácej stravy. Ja som už ostal na hotely, lebo na druhý deň nás čakala dosť náročná túra. Na ráno sme si dohodli skoré raňajky a hurá do postele. Teda ako sa to vezme. S Braňom sme sa dohodli, že sa vyspíme pod holím nebom. Vzali sme si deky na terasu, rozložili sa na matracoch, ktoré tam boli a v kľude, tichu, bez Robovho chrápania sme sa výborne vyspali a tešili, že hlučný Marrakech na druhý deň vystriedame krásnym a tichým pohorím Atlas, kde sme sa chceli popasovať so 4-tisícovkou Jebel Toubkal.

18.05.2009

Po skvelom spánku pod holím nebom na terase hotela, sme si dali raňajky, ktoré nás podľa dohody už čakali ráno o siedmej na stole. Chceli sme v kľude chytiť taxíka, ktorý mal prísť o 7.30 a rýchlo ujsť pred druhým a drahším taxíkom. Taxikár zabúchal okolo 7.40, rýchlo sme prechádzali k taxíku, keď nás oslovil druhý taxikár s otázkou, či sme si neobjednali taxíka? Zahrali sme mŕtvych chrobákov a nastupovali do toho nášho a hlavne lacnejšieho s vedomím, čo najrýchlejšie nech už sme preč. No náš šofér nás stále držal ako na ihlách. Začal sa rozprávať s oklamaným taxikárom a snažil sa tento problém nejako vyriešiť. Nerozumeli sme im ani slovo, ale po chvilke šliapol na plyn a nám veru riadne odľahlo. Asi sa nám podarilo si tu nájsť ďalších „kamarátov“. Aby sme sa aj taxikárom vyhýbali J. Asi o hodinu a pol sme dorazili do Imlilu. Už z diaľky sme obzerali vysokánske štíty pohoria Atlas. Nie každý deň sa človek dostane do prostredia  štvortisícoviek. Prezliekli sme sa do turistického a išli okuknúť náš prepravný prostriedok. Prenajali sme si štvornohého pomocníka – somárika. Samozrejme aj so sprievodcom za 150DHS. Zjednali sme to z 200. Sprvu sme chceli aj viac zjednávať, no neskôr sme museli uznať, že to sú ťažko vydreté peniaze. Po menšej údržbe nášho pomocníka, dobýjali mu podkovy, sme sa striasli našich batohov a vyrazili na túru. Iba Braňo sa rozhodol, že to zvládne aj s ruksakom na chrbte. Veril si. Hlúpa chyba. My sme boli veľmi radi, že kráčame na ľahko a začali sme postupne stúpať k nášmu cieľu, chate vo výške cca 3100m nad morom. Minuli sme dedinku Imlil, ktorá je prekrásne posadená do skál pohoria Atlas. Prebrodili sa riekou, ktorá v tomto ročnom období je takmer vyschnutá a stále pokračovali za našim neúnavným somárikom.

Niekedy sa síce zastavil, no po dôraznom poplieskaní našim sprievodcom sa znova dal do chôdze. Príroda sa postupne mení. S pribúdajúcou výškou sa stráca kosodrevina a ostávajú len vyprahnuté polia plné skál. Sem tam niekde ale predsa len ešte vykúka tráva a na nej vidíme sa pásť stádo oviec. Ovlažujeme sa a  ochutnávame pramenistú vodu z potôčikov. Slnko riadne praží, padne vhod sa trochu schladiť.  Po ceste je niekoľko obchodníkov, ktorí predávajú vo svojich takpovediac bufetoch občerstvenie. Ochutnávame čaj cca. Za 10DHS,ale nalial nám tri krát, tak odchádzame spokojní. Čaká nás ešte dlhá cesta hore. Sprievodca so somárikom zrýchľuje trochu tempo, pridávam sa k nemu, aby predsa len niekto hore postrážil ruksaky a vybavil ubytovanie. Robo má toho plné zuby , ale Braňo s Igorom a Pištom mu robia spoločnosť, tak verím, že aj on dorazí. Asi po piatich hodinách dorážam na chatu. Vybavujem nocľah a zisťujem, kde sú sprchy a čo budeme jesť. Je to vkusne zariadená chata obrovských rozmerov. Čakal som niečo malé, kde sa ledva pomestíme. Ponúkli nám izbu s asi 20-timi lôžkami, ale bola obsadená tak spolovice. Keď som sa prešiel po chate, zistil som, že takýchto izieb je tu niekoľko. Hodil som reč s tunajším kuchárom a čakal som na ostatných. Igor s Pištom dorazili asi pol hodinku po mne. Išli sme okuknúť sprchu. Za túto vymoženosť doby sa tu platí a nie málo : 20DHS a to niektorí ani nemali teplú vodu. Niečo nám aj domáci vysvetľoval, no anglicky nevedel , tak sme to riešili intuitívne. Po dvoch hodinách dorazili aj Braňo s Robom. Skladám klobúk pred Robom, lebo s jeho hmotnosťou vyjsť na túto chatu a v takom čase to sú nadľudské schopnosti. Asi mal strach, že ho tam necháme. Vybavil som večeru s kuchárom. Objednali sme si Tajin a polievku pre 4-och, lebo Pištu chytila nejaká choroba a nechutilo mu jesť. Kuchár trocha meškal, tak ho Robo trocha vycvičil a razom bolo jedlo nachystané. Treba na nich zhurta, to zaberá. Dali sme aj nejaký aperitívček, bolo treba, aby sme nezaľahli k Pištovi a pustili sa do divokého prejedania. Tie ich porcie sú vždy také veľké, len by nemuseli toľko šetriť s mäsom. Majú tu taký divný spôsob platenia, až na druhý deň. Takže ubytovanie, stravu a iné veci, ktoré sme využili chceli zaplatiť až ďalší deň. Veľmi sa mi to nepáčilo, lebo ja mám rád vo všetkom hneď poriadok, tak hovorím kuchárovi, že to vyplatíme dnes. Zajtra sme už mali trocha na ponáhlo a ďalších „kamarátov“ si tu robiť nemusíme. Sadol som si za stôl s ministrom cez financie.

Vytiahol kalkulačku s veľkým displejom, aby sme na to obaja videli a začali počítať.

5x ubytovanie na jednu noc …. 500DHS

3x sprcha ………………………………60DHS ( mali sme 5 ), tak ale aj Slováci sú obchodníci

2x deka na prikrytie………………..40DHS

1x čaj…………………………………  ..30DHS

4xTajin………………………………..320DHS

4xPolievka………………………………0DHS ( tú som im zamlčal ). Na druhý deň sme si ju dali znova , ale tú sme aj zaplatili. Stála 20DHS na osobu.

Po tomto menšom obchodovaní som aj ja zaľahol, i keď sa mi ešte vôbec nechcelo spať. No parťákom sa podarilo ma umlčať. Nastavili sme budíky na 6.hodinu ráno. A i ja som upadol do sna, o zdolávaní našej 4-tisícovky nasledujúci deň.

19.5.2009

Zvoní budíček. Víta nás krásne slnečné počasie, i keď trocha chladno. Sme ale vo výške 3100m, tak nemôžeme čakať 30°C. Snažíme sa po tme pobaliť na výstup. Z našej partie sme nakoniec silu a odvahu nabrali traja: Ja , Igor a Braňo. Je asi 6.45 keď vyrážame. Prejdeme prvé snehové pole. Únava a tak trocha aj nedostatok kyslíku sa na nás začína prejavovať. Pokúšame sa držať krok so skupinkou pred nami, no nedarí sa, tak sa aspoň kocháme krásnymi končiarmi na okolí. Vystúpime asi tak do 3300m a stretáme prvú skupinku, ktorá sa vracia bezúspešne späť do chaty. Vravia o zlom počasí, tak ale v horách sa počasie mení každú chvíľu, tak sa snažím chalanov presvedčiť, že ešte to nevzdáme. Spoločne sa všetci pousmievame, keď sprievodca tejto skupinky vyťahuje cigaretu a v kľude si zapaľuje. My ledva lapáme po dychu. Pri pohľade na skalné polia, ktoré nás čakajú, sa ale lúčim s Braňom a Igorom, ktorí sa rozhodnú vrátiť späť.  Ja som ale dosť prekvapený so svojou kondíciou, tak to nechcem vzdať. Kráčam pomaly hore, prechádzam ďalšími snehovými poliami. Je to zážitok zabárať sa pol metra do snehu, keď o pár metrov nižšie zúri divoké leto s 30-stupňovými teplotami. Vychádzam asi do výšky 3600m. Sám si už vyššie netrúfam, predsa len, keby sa mi niečo stalo, tak neviem, kto ma znesie dole. Už tu fúka miestami dosť silný vietor a keď vidím, čo ma ešte čaká, rozhodujem sa pre návrat. Vyberám slovenskú zástavu a snažím sa urobiť aspoň zopár fotiek. Nepovažujem tento výstup za dokonalý neúspech. Dostal som sa do výšky 3600m, nikdy som tak vysoko nebol, len sme to všetci spoločne trochu zle skombinovali.

V budúcnosti vieme, že musíme na chate ostať o deň viac, nie sa hneď ponáhľať dole v ten istý deň ako je plánovaný výstup. A za druhé, treba si seriózne rozdeliť sily a nehrať sa na majstrov sveta už pri výstupe na chatu. Predsa len tá naša kondícia, nie je až na tak vysokej úrovni. Ale máme aspoň o jeden dôvod viac prísť znova do tejto krásnej krajiny a zdolať najvyšší vrchol severnej Afriky Jebel Toubkal. Na teraz ostal nami nepokorený , ale my sa len tak nevzdáme. Tak sa na nás znova priprav „Jebel“. Stretám kanadského turistu, s ktorým sa po ceste späť trocha zakecávam. Na tému prišiel aj hokej s našim nie najlepším koncom tento rok. Chystá sa do Fézu, tak azda ocení moje rady, ktoré som mu poskytol. Upozorňujem ho na pekné dievčence v tomto meste a ak si chce priniesť nevestu, tak tam určite bude mať úspech. Pozývam ho k nám na chatu na pol deci z našich zásob, ale odmieta, nakoľko ide hneď dole z chaty do Imlilu. Vraciam sa na chatu asi okolo 10.30. Všetci dospávajú, no stihli mi povedať, že domáci pýtajú peniaze. Hneď som to išiel riešiť s kuchárom, s ktorým som vybavoval včerajšie platenie. Podľa hesla „ Treba na nich zhurta“ získavam svoje a uznávajú, že už máme všetko vyplatené. Dávam ešte sprchu, tento krát zadarmo, lebo ma očividne nahnevali a ani neprotestujú. Ešte by skúsili. Pobalení, s poslednými fotkami z pred chaty v spoločnosti aj nášho kuchára vyrážame na ďalekú cestu späť. Nezaobídeme sa samozrejme bez každodenného dohadovania ceny, tentoraz  znova za prenájom somára. Dohodli sme 150DHS, no marokánci majú inú predstavu o zárobku. Jeden Angličan si prenajal somára za 200DHS a oni sa rozhodli, že na jeho somára uložia aj naše batohy. Tak, ale my ako ochrancovia prírody a zvierat sme radikálne proti. Prečo by mal chudáčik vliecť tak ťažký náklad. Po nakladaní a zhadzovaní ruksakov si objednávame vlastného a vyrážame na cestu dolu do Imlilu. Je to cesta bez konca. Ale už sa nemáme kam ponáhľať. Tento-krát Igor s Pištom sa rozhodli prenasledovať naše ruksaky a ja s Braňom a Robom sa ponevierame pomalším tempom výrazne vzadu. Konečne prechádzame takmer vyschnutou riekou, kde domáci marokánec preosieva štrk a vyberá len ten najjemnejší. Vôbec mu nezávidíme a postupujeme ďalej. Je na nás určite úžasný pohľad. Máme toho už všetci dosť. A tu zrazu zázrak. Pri prechádzaní jednej z dedín nám zastavuje terénne auto. Asi sa uľútostilo majiteľovi Roba, keď ho videl takého zničeného. Využili sme ponuky a už sme aj boli na korbe. Bol to fantastický pocit premiestňovať sa konečne nie po svojich. Za tie dva dni sme toho mali za sebou naozaj dosť. No akonáhle sme začali prechádzať úzkymi strmými serpentínami, radšej som sa díval kade tade, len nie dole. Nebolo nám určite všetko jedno. Ešte aj keď v protismere sa valil nákladiak a nebolo kam uhnúť. Ale trocha adrenalínu nám nezaškodí. Dozvedeli sme sa, že majiteľ auta je Holanďan a sem do Maroka sa priženil. Je tu šťastný a domov už neplánuje sa ani vrátiť. Tu organizuje zájazdy pre turistov na motocykloch a ako sám vravel, nesťažuje si. Šťastne nás doviezol do Imlilu, kde na nás už čakali Pišta s Igorom.

Mali sme naplánovaný hneď návrat do Marrakechu, kde sme chceli chytiť autobus do Agadiru, ktorý odchádzal o 19.00, kam sme sa už tešili na  Atlantický oceán. Pišta zjednal taxíka za 300DHS, výborná cena, ale hovoril, že mohol byť aj za 200, len mu ho vyfúkli iní Slováci. Stretli sme ich už na letisku vo Frankfurte a stále sme ich po ceste stretávali. Či to bol Marrakech alebo teraz pohorie Atlasu. No oni na rozdiel od nás vrchol pokorili. Ale boli na výstup lepšie pripravení po technickej a určite aj fyzickej stránke. Namačkali sme sa znova do taxíku a vydali sa na cestu do Marrakechu. Na stanicu sme prišli o hodinu a pol skôr, kúpili sme si lístky ( 95 DHS + 5DHS batožina ) a zašli na „výdatnú“ večeru do blízkeho McDonalda. ( cena menu tu stála 44DHS ).Ale najedli sme sa. Autobus do Agadiru ako som písal skôr bol na serióznej úrovni. Človek by sa bál aké verejné prostriedky dopravy tu používajú, ale my sme sa v Maroku stretli len s komfortom. Po menšom hľadaní sedadla, majú to tu divne označené, sme sa usadili. Domáci, asi necestujú často, s týmto problémom dosť dlho zápasili a nám to už išlo trocha na nervy. Odišli sme asi s pol hodinovým meškaním. Ale nikam sme sa neponáhľali, tak bola pohoda. Agadir nám predsa neujde. Asi po hodine jazdy sme mali prestávku, aby sme si trocha ponaťahovali kosti. Stál tu stánok s ovocím, využil som tento čas a išiel som si niečo kúpiť pod zub. Vypýtal som si DVE jabĺčka. Keď mi povedal cenu, že 10DHS určite sa preľakol, ako som na neho milo zvýšil hlas, s otázkou, či to myslí vážne. Aspoň, že chutili a nenašiel som tam ani žiadneho červíka J. Potom sme už pokračovali priamo do Agadiru. Všetci sme pospali a zobudili sme sa až pri vjazde do mesta. Pri vystupovaní sme chvíľu váhali, či sme v cieli našej dobrodružnej výpravy, ale domáci nás uistili o správnosti. Vzali sme si taxíka, tentoraz sme moc nezjednávali. Bolo už po pol noci a my sme boli dosť unavení, zaplatili sme …..DHS a už sme sa viezli do nášho hotela Sindbád. Na recepcii bol marokánec so slušnou angličtinou, prehodili sme zopár slov a išli skontrolovať izby. Boli za 13€, tak človek nikdy nevie. Bolo to ale super. Izby obrovské, so všetkým čo len potrebujete. My sme ten večer potrebovali ale iba sprchu a posteľ.

20.05.2009

Po precestovanej noci sa zobúdzame až okolo 10.hodine ráno. Nikomu sa nechce vstávať, ale vidina Atlantického oceánu nás ženie z postelí na raňajky. V tomto hotely nie sú raňajky v cene, ale sú ponúkané v hotelovej reštaurácií za 22DHS. Posadali sme si na terasu pred hotelom a už sa k nám aj ženie vysoký, počerný marokánec so širokým úsmevom. Objednávame si a po chvíli máme stôl plný bagiet, na tvrdo uvarených vajíčok, lekváru, masla, džúsu a na výber čaj alebo kávu. Vo všetkých hoteloch sme dostali približne to isté, takže po kontinentálnych, anglických a bufetových raňajkách sa naučíme používať aj výraz „marocké raňajky“. Po zaplnení našich brušiek, niekto síce len s časti, sme sa v plnej eufórii vybrali hľadať Atlantický oceán. A to doslovne. Bol od hotela síce asi iba 10 minút chôdze, tak ale my sme už v Maroku hľadali kadečo, tak prečo nie aj oceán. Ale vždy sme všetko našli. Prišli sme na promenádu, mohlo byť tak okolo 25°C, trochu fúkalo, ale neodradilo nás to od toho, aby sme už po pár sekundách nevyvádzali vo vodách oceánu ako malé deti. Voda mohla mať tak okolo 21°C, po pol hodine už aj nám bola trochu zima. Hlavne, keď sme zbadali ako nám modrajú končeky prstov J. Natiahli sme sa na pieskovej pláži a nechali sa okupovať marockými „podomovými“ obchodníkmi. Šťastne sme odolali nákupu niekoľkokrát predraženého tovaru. Popri tom sme pozorovali domorodcov ako sa zabávajú pri pláži. Ženy nemali žiaden problém vykúpať sa aj komplet zahalené do svojich šiat. Po chvíli nás prepadol hlad, vybrali sme sa trochu po promenáde, ale rozhodli sme, že bude lepšie vrátiť sa na hotel, trochu sa obliecť, začínalo byť už chladnejšie a potom sa ísť niekam riadne nabaštiť. Cestou nás ale zlákala vôňa grilovaných sardiniek. Nechali sme sa presvedčiť. Cena bola vskutku zaujímavá – 10DHS, len sme nevedeli, či je to za kus alebo porciu so štyrmi rybkami. Objednali sme si a čakali, koľko nám toho prinesú a hlavne za akú cenu. Na stôl nám ešte priniesol nejakú varenú fazuľu a každému 4ks sardiniek. Cena bola za porciu. Smola bola len v tom, že pri odtrhnutí hlavy od tela ešte vytekala krv a všade boli vnútornosti. Nič moc pre rozmaznaného Slováka. Pozreli sme na seba a divne sme sa všetci zatvárili. Ale hlad je veľký pán a pri pohľade na domorodca ako sa s tým pasuje a ako mu to chutí, sme sa aj my odhodlali. Ak si odmyslíme to nedopečené mäso, bolo to výborné. Len sme dúfali, že naše žalúdky nebudú mať iný názor. Nemali J. Dorazili sme na hotel s vedomím, že pôjdeme ešte von do mesta. Neprišli sme sa predsa pofľakovať. Igor s Robom ešte váhali nad oceánom, lebo sa výrazne zlepšilo počasie, ale hotel ponúkal aj bazén na streche, išli sme ho skontrolovať. Aj sme tam ostali až do večere a riadne sa vyblbli. Dovolenkovo unavení sme potrebovali dobiť vitamíny. Dolu pod hotelom bolo niekoľko reštaurácií, kde nás čašníci presviedčali, že práve u nich je to najlepšie jedlo, najväčšie porcie ….Nechali sme sa presvedčiť jedným mladíkom a ostali u nich v reštaurácií. Po výbere jedál z menu, nám na stôl začali nosiť bagety s rôznorodými pomazánkami. Len tak sa po nich zaprášilo a skonštatovali sme, že už ani jesť nepotrebujeme. No predsa sme ale neodolali. Niektorí vyskúšali komplet menu: šalát alebo polievka, hlavné jedlo a ovocný šalát. To všetko za cca.45DHS. Ja som si dal „mäso na paličkách“, ražniči s hranolkami a ryžou za 30DHS. Bolo to veľmi chutné a všetci sme boli spokojní. Na záver nás ponúkli čajom, ale taktne sme odmietli. Už sme mali dosť. Po večery sa Igor s Pištom išli ešte prejsť, my traja sme dali prednosť kľudnému oddychovaniu na izbe. Strávili sme pekný a pokojný deň pod palmami, pri vlnách Atlantického oceána. Už sme ten kľud po tých divokých kúskoch po minulé dni naozaj potrebovali.

21.05.2009

Dnešné ráno sa zobúdzame vyspatí do ružova. Zbehneme dolu na raňajky k nášmu milému čašníkovi, ktorý si síce dnes dáva trochu načas, ale tak sme na dovolenke, nikto nestresuje. Na raňajkách sa od Igora a Pištu dozvedáme o ich večernom dobrodružstve, pri ktorom spoznali „tajomnú“ Fatimu. Snažila sa im ponúknuť telesné potešenie, ale odolali. Taktiež aj ponukám na hašiš či koks. Pišta ich asi nejako priťahoval, lebo nebolo dňa, čo by mu niekto neponúkol drogy. Pri bagetách a marockom čaji sme dohadovali program na náš predposledný deň v Agadire ako aj v Maroku. Ja s Braňom sme si dali za úlohu, že treba nakúpiť suveníry. Nemal som ešte nič kúpené, nakoľko sa mi nechcelo handrkovať na trhu v Marrakechi s predavačmi. Ešte predtým sme museli spraviť online check-in nášho spiatočného letu. Neradi by sme to potom riešili na letisku. Zašli sme s Braňom do net-café, i keď kávu tam nepodávali J.Tu na nás čakala zaprášená miestnosť s asi 10-timi počítačmi trocha skoršieho dátumu výroby a pustili sme sa do práce. Francúzska klávesnica robila trochu problémy, ale zvládli sme to a za pol hodinu internetu a päť vytlačených A4 papierov sme zaplatili 8DHS. Skvelá cena. Chalani sa išli ešte medzičasom okúpať do oceánu. Cestou za nimi sme prešli malou zoologickou záhradou. Vstup bol voľný a pôsobila milým a ukľudňujúcim dojmom. Boli tu rôzne druhy zvierat a vtákov. Od holubov cez sliepky, až po lamy a kengury. Poriešili sme zopár fotiek a už sme sa ponáhľali do oceánu. Dnes sa zdal chladnejší, ale nik s tým nemal problém. Trochu sme si oddýchli a s Braňom a Robom sme vyrazili na lov po suveníroch. Aj sme boli dosť prekvapení, keď sme objavili len jeden obchodík s týmto druhom tovaru. Ešte toto mesto nežije takým turizmom ako sme zvyknutý z Európy. Ponuka bola ale veľká a hlavne za výborné ceny. Niekoľkokrát lacnejšie ako u obchodníkov v Marrakechi. S kľudom na duši, že túto milú povinnosť máme za sebou, sme si sadli na pizzu v reštaurácii priamo na promenádu s výhľadom na oceán, ktorá vyzerala dosť nóbl, ale ceny o tom nedali znať. Každý sme vyskúšali iný druh, ale neskôr sme sa zhodli, že tak dobrú pizzu sme ešte nejedli. Každá bola po 45DHS. Vrelo odporúčam. Ak dostanem na budúce chuť, viem kam zájsť. Veď z Bratislavy je to do Maroka na skok J. Cestou do hotela sme s Robom objavili 0,5l pivo za 13DHS, nezaváhali sme. Už sme sa tešili ako si ho otvoríme pri hotelovom bazéne. Riadne sme pridali do kroku, že by sa nám neohrialo. Chutilo fantasticky. Na večeru sme zašli do vedľa susediacej reštaurácie a ako sme si už v Maroku zvykli, výborne sme sa najedli. Bolo treba to trochu rozchodiť, aby sa nám lepšie spalo. Zašli sme na večernú promenádu, urobili zopár rozlúčkových fotiek s rozžiareným nápisom nad Agadirom. Potom nám už neostávalo nič, len na hoteli zaboriť hlavy do ruksakov a pokúsiť sa znova zbaliť na cestu späť, tak aby nás v kľude pustili aj do lietadla. Na ďalší deň nás čakala strastiplná cesta domov, tak sme postupne zaľahli. Naša posledná noc v Maroku nám dávala zamyslieť sa nad všetkým, čo sme za uplynulých 8 dní prežili. Bolo určite o čom snívať a premýšľať.

22.5.2009 / 23.05.2009

A je tu posledné prebudenie sa v Agadire ako aj v celom Maroku. Budík sa rozozvučal o siedmej hodine. Pobalení schádzame na raňajky. Čaká nás osvedčený raňajší rituál v spoločnosti nášho milého čašníka. Posledné posedenie pri bagetách a čaji a onedlho už zháňame taxík na autobusovú stanicu. Využívané sú tu viac „Petit Taxi“, menšie autíčka typu Fiat Uno či Tipo, len tak tak pre 3 cestujúcich. Sme nútení vziať si dva, ale cena je prijateľná : 20DHS za každé autíčko. Prichádzame v kľude na stanicu, kupujeme si lístky do Marrakechu na osvedčenú autobusovú spoločnosť „Supratours“ v cene 95DHS. Ide nám to až o 10.50, máme dostatok času ešte posedieť v kaviarni a následne prehodiť aj zopár slov s tunajšími mladými. Jedným očkom pokukujeme po marockých kráskach. Bude nám určite smutno za touto sympatickou krajinou s príjemnými ľuďmi. Pri nástupe nás ešte obdaria nálepkou za 5DHS na každý kus našej batožiny a už sa nechávame unášať pohľadom na krásnu krajinu mihajúcu sa za oknami autobusu. Cestou zastavujeme na odpočívadle. Tento-krát odolávam jablkám za „akciovú cenu“ a uspokojím sa aj s keksíkmi s niekoľkonásobnou prirážkou J. Prichádzame do Marrakechu. Opäť. Tento-krát ale iba na okamžik. Dáme do seba nejaké to menu u McDonnalda a berieme taxík na letisko. Dávame si veľký pozor, aby sme si neobjednali taxík od našich „milých“ taxikárov, ktorých sme pred pár dňami trochu obabrali a nechali čakať pred naším hotelom. Tak ale, musia byť pripravení na Slovákov. Za 120 DHS sa už vezieme, ako inak, namačkaní v starom mercedese  na letisko. Po menších trampotách s odbavením pri pulte prechádzame cez check in. Obzeráme obchodíky, ale z cien sme otrávení, a že vraj bezcolné pásmo J. Zarobiť im už nedáme. Lietadlo do Gironi nám trochu mešká, zatial si s tým ale nerobíme problémy, veď v Girone na letisku pobudneme až do rána, tak máme čas. Braňa chytá nejaká choroba, celý zbledol a tvári sa, že mu je veľmi špatne. Buď na neho doľahla faraónová pomsta, alebo, že by moja, za ten menší neúspech na Toubkali? Predsa sme sa našeho lietadla dočkali. Postupne nastupujeme, posledné pohľady na vôkol. Prešli sme úžasný kus Maroka, zažili to, čo sa nám ani vo sne nezdalo, bolo tu krásne, ale aj tak sa už všetci tešíme domov.

Okolo polnoci SEČ prilietame do Gironi, mestečka v tesnej blízkosti majestátnej Barcelony, známej hlavne vďaka Dálimu a jeho stavbám a v neposlednej miere aj futbalu. Sme hladní ako vlci, ešteže je otvorený bufet na letisku. Ako keby čakali len na nás. Dávame rýchlu polnočnú večeru a už sa aj rozkladáme na spánok v hale letiska.  Zobudia nás až strážnici, podotýkam jemne, okolo 5.00 hodine ráno s prichádzajúcimi cestujúcimi na letisko. Máme ešte dve hodiny čas na náš ďalší let , smer MILÁNO.  Teplý čaj a koláč z bufetu padne vhod. Odlietame na čas a postupne sa približujeme k Bratislave, i keď v Miláne nás bude čakať dlhšia prestávka. Prilietame do Milána okolo 9.00 hod. Do Bratislavy nám to letí o 17.10, tak máme asi 8 hodín rezervu. Rozhodli sme sa pre výlet do neďalekého Bergama, aspoň nám rýchlejšie utečie čas a aj niečo ešte uvidíme. Za 3 € si kupujeme celodenný  prestupný lístok a už sa vezieme do mesta. Je to asi 20 minút jazdy. S príchodom do centra z nás únava odpadá a vrháme sa do malých uličiek spoznať aj túto časť Talianska. Jedine Braňa sa stále držia jeho zdravotné problémy a nie a nie sa ho pustiť. Po jeho návrhu ho nechávame na lavičke a s Robom vyrážame za poznaním. Pišta s Igorom dávajú prednosť pešej prechádzke, my využívame cestovný lístok. Najprv sa musíme postarať o naše vyhladnuté žalúdky, po ceste stretáme menší supermarket potravín. Klasika: pečivo, syry a nejaká malinovka. Ale účel to splní. Znova nastupujeme na bus, no o dve zástavky je tu konečná. Moc sme sa nepovozili. Priamo pri zástavke je pozemná lanovka, ktorá spája spodnú časť nového mesta s vyššie položeným starým mestom, plným úzkych uličiek, kláštorov, kostolov a múzeí. Lístok je platný aj tu a už sa aj vezieme o niekoľko 100 metrov vyššie. Pri pohľade na toto mesto sme milo prekvapení, starobylé domy, v oknách množstvo kvetov a celkovo veľa zelene. Príjemne strávený čas. Ale predsa len domovina volá a čas odletu do Bratislavy sa blíži. Vraciame sa na letisko, kde sa všetci piati znova dávame do kopy. Braňo má už lepšiu farbu

a sem tam cítiť už aj jeho klasický podpichovačný humor. To je dobré znamenie, že je z najhoršieho vonku J. V kľude, veď už sme ostrielaní harcovníci, prechádzame cez check-in a už sedíme v lietadle. Počas letu z okien vidieť krásne zasnežené končiare rakúskych Álp. Neklamný dôkaz, že sa blížime domov. Ešte malé kolečko nad dedinkami v okolí Bratislavy a pilot nás jemne pokladá na pristávaciu dráhu nášho malého letiska. Sme doma! Všetci sa zhodujeme, že to bol fantastický výlet so všetkým, čo k tomu patrí. Veď sme za 8 dní navštívili tri krásne marocké mestá : Féz, Marrakech, Agadir. Prešli pohorím Atlas, takmer zdolali najvyšší vrchol severnej Afriky „Jebel Toubkal“, okúpali sa v Atlantickom oceáne, stretli samých milých ľudí ( až na jeden-dva prípady), dozvedeli sa aj čo to z tradícií a spôsobe života tunajších ľudí. Proste jedným slovom : úžasné.

Teraz sme už každý doma, na Slovensku, v pracovnom stereotype, ale neviem ako ostatní, no ja, na Maroko nedám dopustiť a určite sa sem ešte niekedy vrátim. A možno sa aj niekto z našej partie pridá. Veď sme si tu „odložili“ Jebel Toubkal. Nenecháme sa predsa tak ľahko poraziť. A určite sa tu nájde aj veľa iných dôvodov, pre ktoré sa oplatí vrátiť.

Tak azda niekedy znova………………………nabudúce.

Členovia výpravy:

Igor Heriban

Štefan Bak…….alias Pišta

Miroslav Vlček

Braňo Dian

Robert Klištinec

Poďakovanie:

Ďakujem chalanom, že sme to spolu vydržali tých 9 dní. Určite to niekedy nebolo jednoduché, ale bolo nám fajn a „nepozabíjali“ sme sa navzájom a to je hlavné. Tak dúfam, že v tomto zložení ešte nejakú tú výpravu uskutočníme.

Miroslav Vlček